V období baroka bolo veľmi obľúbené kombinovať rôzne typy omietok pri povrchovej úprave fasád objektov. Mohla to byť napríklad kombinácia hrubozrnnej omietky a vyhladených častí, ktoré boli na povrchu upravené monochromatickým vápenným náterom alebo veľmi často vo viacerých odtieňoch.
Veľmi módnou bola tmavosivá omietka zafarbená sadzami alebo rozomletým drveným uhlím. A práve takúto použili jezuiti na fasádach kláštora aj kostola v Žiline. Vápenná omietka bola zafarbená dreveným uhlím na relatívne tmavú intenzitu, jej povrch bol dosť drsný. V štruktúre omietky sú viditeľné čierne zrnká uhlia. Farebný kontrast dosiahli kombináciou s klasickou jemnou vápennou omietkou, na ktorú bol aplikovaný farebný náter. Sivočierna omietka sa už povrchovo neupravovala. Na žilinských fasádach zvolili snáď najväčší možný kontrast – efekt čierno-bielej.
Pri reštaurovaní omietok kostola postupujeme rovnakým spôsobom ako majstri pred viac ako 270 rokmi a farebný kontrast tvorí vápenná omietka s pridaným uhlím a ,,štandardná” svetlá, na ktorú príde biely náter. Je to náročné na čas i prácu, ale finálny výsledok obohatí námestie pôvodnou barokovou krásou.
