Svoj kláštorný kostol Obrátenia sv. Pavla stavali žilinskí jezuiti medzi rokmi 1740 – 1750. Ako už vieme, za viac ako 270 rokov kostol zmenil nielen svoju farebnosť, ktorú obnovujeme, ale v dôsledku ničivých požiarov mesta v 19. storočí aj tvar striech, veží a vrcholového štítu medzi vežami. Pôvodný vysoký tympanón (trojuholníková plocha nad priečelím monumentálnych budov) s veľkým zlatým jezuitským slnkom na vrchole sa zrútil pri požiari v roku 1848. Zhoreli vtedy aj barokové cibuľové strechy na vežiach a vysoká strecha nad celým kostolom. Nahradili ich nízke provizórne strechy, na ktoré nebolo treba veľa dreva a vysoký tympanón bol nahradený nízkym plochým štítom. V závere 19. storočia dostali veže nové ihlanové strechy s bridlicou, ale vysoká strecha nad kostolnou loďou už obnovená nebola.
Keď sme na jar v roku 2021 postavili lešenie a začala sa čistiť fasáda, pamiatkari s reštaurátormi mohli detailne doskúmať vrchol štítu kostola. Zistili rozsiahle deštrukcie nielen na omietkach, ale aj na murive. Celý štít sa pri nárazovom vetre hýbal a bolo obrovským šťastím, že sám nespadol.
Okrem havarijného stavebno-technického stavu zistili analýzou historických prameňov a analogických jezuitských kostolov, aká bola pôvodná podoba štítu kostola. Hlavným historickým prameňom bola kresba Karola Hauera z roku 1779, na ktorej zachytil vtedajšiu podobu celého Mariánskeho námestia. Pri jej detailnom skúmaní pamiatkari zistili, že Karol Hauer na kostole verne zaznamenal dvojfarebné členenie omietkových plôch, ktoré bolo na fasádach aj reálne odkryté, ale predovšetkým vysoký tympanón tmavej farby ukončený veľkým okrúhlym objektom. Bol to zásadný rozdiel oproti malému plytkému štítu, ktorý sa na kostole nachádzal doteraz.
Porovnávaním s inými dvojvežovými barokovými kostolmi, ale predovšetkým s jezuitským kostolom vo Viedni, hlavnom meste celej monarchie, sa podarilo pamiatkarom rekonštruovať pôvodnú tvarovú podobu štítu nášho kostola. Barokový tympanón bol výrazne vyšší, ukončený bol zlatým jezuitským znakom v tvare žiariaceho slnka s písmenami IHS, lemovaný bol po celom obvode veľkou profilovanou rímsou, pilastre (plytké fasádne piliere) pod štítom mali rovnaké volútové hlavice ako zvyšné pilastre na fasádach, vnútorná plocha tympanónu bola tmavá upravená omietkou prefarbenou rozomletým dreveným uhlím, atď.
Všetko bolo odrazu jasné. Lenže aké boli konkrétne rozmery jednotlivých častí tympanónu, aby sme ho mohli znova správne a proporčne vytvoriť? Pamiatkari s reštaurátormi si prizvali na pomoc architekta z akademického prostredia, ktorý vedecky skúma historické dĺžkové miery, ich konkrétne pomery uplatnené na historickej architektúre a dokáže na ich základe po identifikovaní konkrétnej dĺžkovej miery rekonštruovať rozmery zaniknutých alebo zmenených častí historických stavieb. V minulosti sa nepoužívali štandardizované miery ako dnes – každé významnejšie mesto malo svoje vlastné dĺžkové miery a navzájom sa odlišovali. Vôbec tak nie je jednoduché určiť, aká konkrétna dĺžková miera bola pri výstavbe objektu použitá.
Nebolo veľkým prekvapením, keď architekt zistil, že dĺžková miera použitá pri návrhu a realizácii žilinského jezuitského kostola je rovnaká ako na kostole jezuitov vo Viedni. Potvrdilo to priamy architektonický vplyv centra jezuitskej provincie na ich novú rezidenciu s kostolom v Žiline. Architekt potom dokázal pre nás laikov komplikovaným spôsobom definovať všetky potrebné rozmery na tympanóne a jezuitskom znaku s presnosťou na niekoľko desatinných miest.
Mali sme tak v rukách presné podklady, mali sme odhodlanie obnoviť po viac ako 170 rokoch aj štít kostola do podoby, ako ho jezuiti postavili v polovici 18. storočia… Náklady na jeho realizáciu však boli nad rámec plánovaného rozpočtu. A tak bez finančnej podpory mnohých darcov by dnes novopostavený a staticky stabilizovaný barokový tympanón „nevykukoval“ spoza lešenia, aby už o chvíľu mohol opäť dominovať Mariánskemu námestiu tak ako kedysi.
Ďakujeme Vám.
